Rok 2023 sa končí, ceny sú rozdané, kľúčové témy pretrvávajú.

V minulosti kolovala o našej spoločnosti charakteristika, že Západ nedobehneme, ani keby nám bežal naproti. Možno je to otrepaná veta a v skutočnosti už ani nie sme na tom tak zle, ale v niektorých veciach to stále platí. Napríklad aj v tom, že zásadné architektonické témy súčasnosti riešime minimálne o desaťročie neskôr než iné krajiny.

V posledný novembrový deň sa v átriu Slovenskej národnej galérie uskutočnilo slávnostné odovzdávanie tradičných výročných architektonických cien, ktoré udeľuje naša najstaršia profesijná organizácia architektov, Spolok architektov Slovenska. Prinášajú prierez diel, ktoré podľa prihlásených aj podľa hodnotiacich porôt reprezentujú to najlepšie, čo vzniklo na Slovensku alebo čo slovenskí architekti spravili v iných krajinách. Takto sa pred Vianocami završuje jeseň plná architektonických akcií.

Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo za rok 2023 získali bardi slovenskej architektúry Martin Kusý a Pavel Paňák. V slávnostnom laudáciu popredná slovenská teoretička architektúry profesorka Monika Mitášová uviedla: „V žánroch dejúcich sa vo verbálnej reči a jazyku vyvstáva vždy znova otázka, ako nájsť výstižné slová pre architektúru, ktorá sa odohráva a pôsobí prevažne mimo slov.“ Martin Kusý a Pavol Paňák majú za sebou architektúru rôznych mierok a spoločenského významu, novostavby aj rekonštrukcie, veľké kľúčové štátnosprávne, kultúrne a obytné stavby, ale aj stavby mimo štátu. Viaceré ich stavby zmenili Bratislavu a zasiahli do jej panorámu, niektorých architektúra akupunktúrne rozčerila vody lokálneho koloritu. V diele Martina Kusého a Pavla Paňáka sa permanentne premietajú aktuálne témy architektúry. Do ich portfólia patrí Slovenské národné divadlo, centrála Národnej banky Slovenska, obytný dom Obydick „Manhattan“, rekonštrukcia vodnej veže, ateliér architekta v Čachticiach a mnohé iné, ako ich v laudáciu Monika Mitášová nazvala, „vskutku mnohohlasý zbor diel“. Obom autorom záleží na tom, aby ich diela „hľadali podoby kontinuity“, čo podľa Mitášovej možno chápať ako „podoby nadväzností medzi tradíciou svetovou aj slovenskou a jej aktualizáciami, medzi rozmanitými umeniami a remeslami a napokon aj medzi dielami navzájom…“ Aj keď sa táto cena všeobecne chápe ako bilancovanie, na pódiu zaznelo, že autori s tvorbou ešte nekončia. My sa pripájame k Monike Mitášovej a prajeme im „do ďalšej práce oslobodzujúcu polemickú invenciu“.

(skrátené)

— Irena Dorotjaková

Zdanlivo nesúvislo. Aj keď všetko so všetkým súvisí.

Pred pár dňami na konferencii „Stratégia výstavby diaľnic rýchlostných ciest krajín V4“ predseda poľskej komory stavebných inžinierov Mariusz Dobrzeniecki (PIIB, Polska izba inżynierów budownictwa) vo svojom príspevku uviedol, že od roku 2003 postavili v Poľsku 4 000 kilometrov diaľnic. Začínali s 542 kilometrami a dnes ich majú osemkrát viac. Pre Slovákov je to ohromujúci údaj! Pri výstavbe diaľnic Poliaci využívali domáce verejné zdroje aj európske fondy. Na porovnanie, na Slovensku sme mali v roku 2003 318 kilometrov diaľničných úsekov a k 1. 1. 2023 545 kilometrov (zdroj: Slovenská správa ciest), teda za porovnateľný čas sa na Slovensku podarilo postaviť niečo vyše 220 kilometrov diaľnic. Diaľnice sú strategickými líniovými stavbami, vďaka nim sa rozvíjajú regióny, mestá, celá krajina a ich výstavba má v dlhodobom horizonte napredovať podľa strategických plánov a bez ohľadu na vládnucu politickú reprezentáciu a jej momentálne chúťky.

Dokumentárny film režiséra Petra Kerekesa Druhý pokus (v rámci cyklu o Slovensku pri príležitosti zavŕšenia dvadsaťročnej samostatnosti, Volume, 2.0, 2014) humorným aj vážnym podtónom hovorí, že si nevieme demokraticky spravovať štát. Ale že vo Fínsku to vedia. Preto ide do Fínska a pokúša sa dostať k fínskemu prezidentovi, aby ho pozval, nech nás obsadia a naučia, ako si demokraticky spravovať štát. Dej prebieha vo Fínsku aj na Slovensku. Kerekesa nakoniec vybaví veľvyslanec na Slovensku. Režisér oslovil aj JUDr. Roberta Kaliňáka, aby mu osvetlil, čo možno na Slovensku chápať ako vlastizradu a či by pozvanie Fínov bolo vlastizrada. Film bol nakrútený na pozadí obsadenia Krymu a poskytuje zamyslenie o Slovensku a jeho vývoji. Na záver filmu však staršia dáma, ktorú režisér navštívil, hrá ju pani Edita Chrenková, konštatuje: „Nik nám nepomôže.“ Odvtedy prešlo takmer desať rokov a je otázne, koľko pokusov nás čaká.

Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 2007, britská spisovateľka Doris Lessingová, sa v eseji Laboratóriá spoločenskej zmeny v útlej knihe Väzenia, v ktorých sme sa naučili žiť (Inaque, 2017) zamýšľa o. i. nad elitami. Píše: „Existujú rôzne druhy elít, niektoré sú spiatočnícke a len brzdia spoločenské zmeny, zatiaľ čo iné sú produktívne. (…) Povedzme, že by sme tu a teraz zmenili definíciu slova ,elita‘ na akúkoľvek skupinu ľudí, ktorá z nejakého dôvodu prichádza s myšlienkami, ktoré jej poskytujú náskok pred väčšinou.“ Ďalej píše, že sa vždy môžeme na seba pozrieť inými očami. A na záver vyjadruje nádej, že súčasťou demokratického procesu je lepšie využívanie svojich slobôd. Pritom má „na mysli skúmanie myšlienok z akéhokoľvek zdroja s cieľom zistiť, či môžu nejako užitočne prispieť k našim životom a spoločnostiam, v ktorých žijeme“.

(skrátené)

— Irena Dorotjaková

Kde je verejná architektúra?

Architektúra na Slovensku si razí úspešnú cestu. Masívne sa stavia, používajú sa moderné materiály, konštrukcie a technológie, architektonické ateliéry a kancelárie majú dosť práce, niektoré realizujú dokonca aj v zahraničí. Cítime sa moderní a in, trúfame si na medzinárodné vody. Otázka je, či pre medzinárodné vody stačí diapazón obytných, administratívnych budov a komerčných interiérov, uverejnenie na zahraničnom webovom portáli a nominácia na nejakú domácu architektonickú cenu. Nemalo by v skutočnosti ísť o čosi viac?!

Otázka architektúry v prospech verejnosti tlie pod povrchom súčasného architektonického mainstreamu. Na Slovensku zúfalo chýbajú nemocnice, školy, škôlky, polikliniky, špecializované pracoviská, doliečovacie zariadenia, divadlá, múzeá, koncertné siene, archívy, galérie, knižnice, komunitné centrá, kúpaliská, plavárne, štadióny, správne budovy, stanice, terminály, nájomné byty, domy seniorov a ďalšie verejné budovy. Opierame sa o verejné budovy, ktoré navrhli a postavili ešte za prvej ČSR a za socialistického štátu, nové nestaviame. Za posledných tridsať rokov sa toho z verejných zdrojov postavilo, čo sa architektúry týka, zúfalo málo. Dokončenie SND, rekonštrukcia Reduty, Kunsthalle v Košiciach, budova ministerstva zahraničných vecí, plaváreň v Trebišove, SNG? Ďalšie projekty z verejných zdrojov existujú, no prešli bez referenčných rovín, ktorými sú medzinárodné verejné architektonické súťaže. Niektoré projekty štedro a priamo dotoval štát, je však otázne, podľa akého kľúča. Vo verejnej architektúre sa permanentne príštipkári.

V horizonte posledného desaťročia mestá, obce a samosprávne kraje síce zvýšili svoju aktivitu a snažia sa získavať granty a eurofondy, snažia sa budovať, rekonštruovať a zveľaďovať to, čo majú a čo potrebujú. No netreba zabudnúť, že sami volení predstavitelia dlhé roky participovali na súčasnom stave, keďže predávali majetky pôvodne delimitované štátom na obce (pozemky a nehnuteľnosti) súkromníkom za výhodné ceny a povoľovali im postaviť čokoľvek. Sami nič nestavali, ak teda neberieme za top architektonické investície opravy výtlkov a zatepľovanie. Pozitívnym precedensom v snahách byť investorom kvalitnej architektúry je Mestský úrad v Leopoldove pri procese výstavby od súťaže až po realizáciu víťazného návrhu vlastnej správnej budovy. Trvalo to takmer desaťročie. No boli aj prebiehajú iné projekty komornejšieho rázu a v menších mestách a obciach. Väčšinou sú to osamotené projekty, nie vždy majú za sebou oporu z architektonickej súťaže. No čo je najhoršie, stále ich nie je dosť.

Prevažná časť architektúry bola vybudovaná zo súkromných zdrojov, a preto jej cieľom je v prvom rade finančný profit investora. Na tom by nemalo byť nič zlé, žijeme v kapitalizme, za predpokladu, ak sa demokraticky vytvárajú podmienky a stavia architektúra z verejných zdrojov. Jej podoba má byť výsledkom víťazných návrhov z medzinárodných verejných súťaží a na tom základe existuje protipól v podobe verejných budov. Na Slovensku taký protipól súkromnej architektúre chýba.

— Irena Dorotjaková

V momenty, keď moje myšlienky prestanú rozprávať, počujem, čo si skutočne myslím. V tichu nahlas prehovorí hodnota, môj stred, moja kultúra. Odrazu na nej nesmierne záleží, je dôležitejšia, než všetko ostatné, čo denne riešim. Svieti do tmy, ukazuje pravdu. Pri príprave prvého tohtoročného vydania časopisu ARCH som myslela na architekta Ivana Matušíka. Na ikonickú budovu bývalého domu služieb v centre mesta Martin, známu ako budovu Fix, ktorá je jeho autorským dielom. Predstavuje hodnotné kultúrne dedičstvo, je zrkadlom architektúry neskorej moderny 20. storočia s celoslovenským významom. Je odtlačkom Matušíkovej odvahy, s ktorou privial do vtedajšieho socialistického Československa moderný európsky vzduch slobody. Približne pred rokom majiteľ budovy Alexander Obluk pre zateplenie nechal odstrániť z fasády jej typický reliéfny betónový prefabrikovaný raster. Urobil tak napriek vydanému neodkladnému opatreniu súdu, navyše, tesne po smrti architekta Matušíka. Prečo investor konal takto? Lebo v ňom bolo príliš veľa hluku. V snahe zachrániť betónový raster a samotné dielo, v spoločnosti sa zdvihla tlaková vlna. Rozvírila ju nielen odborná architektonická obec či umelci, ale i časť laickej verejnosti. Odrazu sa stretli dva svety a navzájom sa jeden druhému otvorili. Umenie architektúry sa držalo za ruky s bežnou životnou ľudskou realitou. Žiara prenikla do temna, kultúra do nekultúry. Už nešlo len o budovu, v centre záujmu bolo dielo, hodnota, zmysel. Fasádu Fixu dnes dusivo objíma pastelový náter a kus „autentického ja“ mesta v ruchu umiera. O resuscitácii sa mlčí. Svety sa držali za ruky prikrátko.

Tému autenticity miest aj kultúrnych rán po nenávratných stratách načrtla v článku o funkcionalizme v Brne aj architektka Mária Nováková. Úctu ku kultúre a k už vybudovanému prostrediu, konfrontáciu a udržiavanie spojenia medzi tradíciou a inováciou, službu histórii a ľudstvu dáva do pozornosti tvorba a hodnoty laureáta Pritzkerovej cenu za architektúru, Davida Chipperfielda. Verím, že tieto témy, o ktorých sa dočítate na nasledujúcich stranách, budú pre vás inšpiráciou v premýšľaní z priestoru ticha. O tom, ako by dva svety mohli kráčať ruka v ruke častejšie. O tom, prečo to nie je konštantou a o tom, čo treba zmeniť.

Spoza zatvorených dverí a zatvorených sŕdc sa len máločo dostane von. Pascou, ktorú občas prehliadame je fakt, že takmer nič neprenikne ani dnu. Aj preto sme sa s kolektívom z časopisu ARCH rozhodli tento rok viac otvoriť. Začíname u českých susedov. V prvom vydaní, ktoré práve držíte v rukách, preto nájdete aj české architektonické diela či pohľady na tvorbu, najmä verejných budov a iných objektov slúžiacich verejnosti. Tešíme sa, že sme upozornili aj na nenahraditeľný význam architektúry v oblasti školstva, ktoré v súčasnosti nutne potrebuje reflektovať na potreby modernej výučby aj prostredím.

Ale hlavne! S najväčšou radosťou a hrdosťou vám v tomto čísle predstavujeme nominované diela na Cenu ARCH 2023. Diela, ktoré vybrala medzinárodná odborná porota, ste mali šancu vidieť v uplynulých číslach časopisu. Keďže slávnostné vyhlásenie výsledkov nás čaká už v júni, dovolili sme si vám ich pripomenúť. Rovnocennú pozornosť si zaslúžia všetky nominované realizácie. Sú potvrdením kvality a tvárnosti slovenskej architektúry. Cena ARCH je výnimočnou. Vyzdvihuje pozoruhodné diela domácej architektonickej scény, podporuje architektov a architektky a motivuje ich k ďalšej práci. Úprimne si želáme, nech sú časopis ARCH aj Cena ARCH naďalej hlasmi, ktoré vychádzajú z priestoru hodnôt a zmyslu. Nech podnecujú k stretu svetov, nech sa otvárajú dokorán, aby bolo umenie architektúry viac počuť vo všednej životnej realite plnej hluku. Ďakujeme, že nás čítate.

– Klára Gajdošová, editorka

Ak je stredobodom nášho záujmu architektúra, kladiem si otázku, čím je a akým spôsobom sa k nej dopracovať. Jednou z možností je úvaha o Le Corbusierovej definícii: „Architektura je umnou, přesnou a velkolepou hrou objemů seskupených ve světle“, v ktorej sa mi páči hlavne to „umná“ a „veľkolepá“. Ďalšou možnosťou je pracovať s jej obsahom. Štandardne sa pozeráme na vec z pohľadu gradujúcich zručností, vedúcich ku komplexnejšej a súčasnejšej architektúre. To nás robí architektmi. Zaujímavý však môže byť aj pohľad z druhej strany. Ak si kladieme otázku, čo je architektúra, je zrejme vhodné spýtať sa, čo architektúra nie je – čo jej je blízke, ale architektúrou ešte nie je. V nejasnej dobe, keď štandardné postupy zlyhávajú a nové sa ešte nenašli, predpokladám, že skúmanie možností, ako sa dostať od „nearchitektúry“ k architektúre, nás môže viesť k originálnym architektonickým postojom.

Český filozof Petr Rezek v knihe Architektonika a protoarchitektura uvádza situácie, ktoré podľa neho architektúre predchádzajú a z ktorých architektúra pri svojom vzniku čerpá. Ide o momenty, ktoré nachádza v dielach majstrov výtvarného umenia alebo v ich kontextoch či vzťahoch, ktoré tieto práce vyvolávajú (realizovanú architektúru nevynímajúc), v zmysle hľadania ich možných významov, hraníc medzi zámerným a náhodným, a to v rôznych časových obdobiach, ale hlavne v dielach 20. storočia od jeho avantgardy po dnešok. Protoarchitektúre prisudzuje autonómnu rolu niekde na pomedzí výtvarného umenia a architektúry a vidí v nej istý obrazový kód toho, z čoho by architektúra mohla vzniknúť. Je teda možným predobrazom, ale zároveň, myslím si, aj nevyhnutne prítomným prvkom budúcej architektúry. Abstraktný obraz, bez ktorého sa o architektúre zrejme nedá hovoriť.

(Na príklade Malevičových architektonov a jeho scenára postupných krokov, od statického k dynamickému a od dvojrozmerného k trojrozmernému, uvádza základné prvky takéhoto procesu. Ukazuje síce obraz toho, čo architektúre predchádza a nie nevyhnutne do nej ústi, ale ide o momenty vzniku a postupného skladania abstraktného obrazu, pochádzajúceho zo vzťahov. Ide o ich komponovanie do súborov či skladieb trojrozmerných telies – architektonov, ktoré sú výsledkom narábania s plochou a objemom v architektonickom zmysle.)

Vybral som súbor realizácií, ktoré sa z môjho pohľadu s touto témou konfrontujú. Skoro všetky sú to malé stavby z dôvodu, ktorý je pre proces prechodu týchto znakov od nearchitektúr k architektúram symptomatický a je prítomný v architektúre ako takej, a tým je postup od menšieho k väčšiemu. Nakoniec je prítomný, podľa mňa, aj v súčasnej architektúre (posledná éra veľkej architektúry sa skončila koncom 20. storočia a nová sa ešte len začína...).

Jednou z tém budúcej architektúry bude prostredie, konkrétne fyzické prostredie nášho života. Menšie architektúry sú zviazané so svojím prostredím pevnejšie a často vznikajú z konceptov, ktoré naň bezprostredne a špecificky reagujú. Jeho zmeny a posuny budú pre nasledujúcu generáciu kľúčové, či už ide o klimatické zmeny, alebo o premiestnenie pozornosti do virtuálnej reality. Môj výber súvisí s prostredím, ktoré má konkrétnu materiálnu a historickú stopu a ktoré sprostredkúva priame, neprenesené zážitky.

Všetky prítomné realizácie považujem za komplexné architektonické diela. Prinášame ich sprostredkované prejavy pomocou slov, plánov a fotografií, ktoré len nedostatočne nahrádzajú ich reálne prejavy. Sú skôr ich priblížením a sprostredkovateľom komunikácie… Lebo neexistuje iná než zažitá skúsenosť z architektúry.

- Ján Studený, kurátor čísla

Od roku 2020 sa oficiálnym tvorcom planéty stalo ľudstvo: podľa výskumu uverejneného v časopise Scientific American syntetické prostredia vyrobené ľuďmi prevažujú nad prírodnou biomasou planéty, pričom radikálne klesajú najmä jej rastlinné druhy. Slavoj Žižek rád hovorí o ľudstve ako „len ďalšom z druhov“, ktorý pri hromadení nových materiálov vytvoril na planéte nezvratnú stopu. Architektúra, krajinná architektúra a stavebný priemysel sú spoluzodpovedné za vytvorenie tejto fosilizovanej planetárnej „záhrady“, v ktorej sa prúdenie odpadu stalo novou antropogénnou „prirodzenosťou“ a jediným budúcim zdrojom materiálu na vytváranie nových architektúr. Váha klimatickej zmeny sa nezvratne naklonila jedným smerom.

Je riešením udržateľnosti prostredia nová architektonická technológia? Technológia je atraktívna, ale aj zradná, pretože svoje ľudské korene demystifikuje nadľudskými schopnosťami. Je rozšírením ľudského pôsobenia na svet a podieľa sa na jeho transformácii utváraním, ale aj vymazávaním našich kolektívnych vedomostí. Technológia nesie v sebe rôzne aspekty ľudskosti vrátane našej nevedomosti, ignorancie, predpojatosti či empatie a zvyčajne vyhrocuje najlepšie i najhoršie sklony ľudstva. Problémom technológie je možno to, že je ľudská, až príliš ľudská; keď sa ocitne mimo našej kontroly, využíva svoju moc na to, aby premenila okolitý svet na náš obraz. „Nič nie je človeku viac cudzie ako jeho vlastný obraz,“ hovorí spisovateľ Karel Čapek. V jeho divadelnej hre R. U. R: Rossumovi univerzální roboti z dvadsiatych rokov minulého storočia sa proces zániku ľudskej rasy uvedie do pohybu vynálezom robotov a otázkou zostáva, či sa na troskách civilizácie zrodí ľudstvo s novým pochopením pre Zem.

V tomto čísle časopisu Arch sme hľadali projekty, ktoré sa zaoberajú problematikou environmentalistiky a technológie. Môj pohľad na súčasnú architektúru Slovenska a Česka je v podstate pohľadom tuláčky, ktorá sa po dvadsiatich piatich rokoch na chvíľu vracia domov. Túlam sa nielen znova v krajine, ale aj v disciplíne súčasnej architektúry, alebo skôr na periférii jej výskumu. Zaujímajú ma návrhové prístupy, ktoré sa zaoberajú
princípmi ekológie v architektúre naprieč jej mierkami od biotechnológie cez architektúru až po krajinu, a tak začínajú vytvárať prepojené prostredia: prírodné aj ľudské. Po bývalých spoločenských a politických režimoch sme zdedili segregované prostredia, ktoré kolonizovali krajinu, akoby to bola tabula rasa, a vytláčali ju z ľudského priestoru nielen funkčne, ale aj spoločensky, kultúrne a symbolicky. Spôsob participácie a angažovanosti na tvorbe prostredia predtým nebol možný, jednak pre industriálnu centralizáciu systému výstavby a jednak v rámci patriarchálneho usporiadania architektonickej disciplíny, ktoré pretrváva dodnes.

Chceli sme predstaviť prístupy, ktoré posúvajú architektúru do pozície environmentálneho tvorcu, či už prácou s ekológiou, s divokosťou krajiny, novými technológiami, alebo s participačnými prístupmi v navrhovaní.

Vybrané projekty navodzujú rozmanité vzťahy medzi krajinou, technologickým procesom, ľudskou prácou a kultúrou spolupatričnosti. Projekty sú zoradené s ohľadom na ich mierky: od krajiny cez verejné priestory až po inštalácie a objekty (alebo objemy) a sú tematicky usporiadané vo dvojiciach:

(1) Krajinné útvary: obora Obelisk & cintorín v Leopoldove
(2) Priestorové infraštruktúry: Eccentric Gravity & Pod tým nad tým
(3) Syntetické ekológie: Plávajúce záhrady & Črevo
(4) Jaskynné architektúry: Sonicave & Neprítomnosť zázraku nás vyčerpáva
(5) Bubliny: Space Is the Place & Air Bubble

Tieto dvojice si niekedy navzájom protirečia a pracujú v opačných formátoch priestorového komponovania a tvarovania. Spája ich však prístup k hľadaniu novej obrazotvornosti a horizontality ich prepojenia v rámci angažovateľnosti a zdivočenia architektúry. Ich účelom na Zemi nie je byť architektonickým monumentom ani nemonumentom, ale prepojeným prostredím.

— Dana Čupková, kurátorka čísla

Listuji Atlasem transformace a marně v něm hledám heslo recyklace, překvapivě zde chybí. Přemýšlím, který z obsažených pojmů by mu mohl být nejblíže. Transformace, Proměna, Opakování nebo snad Nic? Nakonec mi z toho vychází Třídění, které sice recyklací není, ale přece jenom jí vždy předchází. Po nalistování příslušné strany nenacházím text věnovaný třídění recyklovatelných materiálů ani klasifikaci živých organismů, jak bych očekával, ale článek o třídění knih. Spisovatel Georges Perec se v něm zamýšlí nad uměním, způsoby a systémy jejich uspořádání. Dočítám se o tom, že dvanáct tisíc svazků knihovny kapitána Nema, jejíž rozšiřování skončilo, když se Nautilus poprvé ponořil pod hladinu, bylo seřazeno podle jazyka. Že knihy Julese Verna se řadí snadno a že mezi knihy, které je naopak téměř nemožné zařadit, patří například časopis, od něhož máte jen jedno číslo. S některými postřehy autora se dá polemizovat. Třeba že každý instinktivně ví, kam uložil tu nebo onu knihu, nebo že v kuchyni schraňujeme obvykle jediný druh knih, a sice kuchařky. S jinými se dá ztotožnit, například že knihovna, kterou nerovnáte, se stane neuspořádanou, díky čemuž vzniká jistá entropie. A během čtení se mi postupně vybavují tři knihovny téhož knihovníka, který nepřímo ovlivnil i vydání tohoto časopisu, kurátorované architektem Petrem Hájkem.

První z nich se nacházela v třípokojovém bytě nedaleko Taborstrasse ve Vídni. Kromě toho, že knihy postupně zaplnily všechny pokoje, zaplnily i kuchyni. Zcela jistě se však nejednalo pouze o obvyklé kuchařky, ačkoliv majitel bytu připravoval vydání knihy o jídle, z níž si pamatuji pouze krátký úryvek o smaženém sýru, který vznikl za války jako náhražka za smažený řízek a nedal se jen tak ošidit, protože by při smažení vytekl. Tento akt úniku z vyhrazených míst se kvůli nestabilitě levných dřevěných regálů a vzrůstajícímu množství, a tedy i hmotnosti, jejich obsahu stal nejedenkrát osudným samotným knihám, které napodobujíce závěrečnou scénu z Antonioniho Zabriskie Point létaly čím dál menšími prostory bytu. Ranní probuzení zde však díky tomu bylo vždy bibliofilním zážitkem, pro nějž nebylo nutné ani vstávat z postele, stačilo jen natáhnout ruku pro tu nejbližší, která navíc byla často o architektuře. Například o geniálním vynálezu jiného českého teoretika architektury v exilu Jana Turnovského, který si nechal patentovat prostorově úsporné uskladňování špaget do makarónů.

Druhá knihovna vznikla jako reinkarnace té první, když její rozsah už začal znemožňovat nejenom návštěvu, ale i užívání bytu samotného. A když si knihovník pořídil statek, který by dokázal pojmout takových knihoven hned několik. Dodnes čítá tisíce (nebo snad dokonce desetitisíce) svazků, jejichž třídění po převozu z metropole na periferii se stalo jednou z nejdelších společenských událostí, která se v Mikulovicích u Znojma odehrála. Poučení ze zkušeností s lacinými dřevěnými policemi z nejmenovaného nábytkového řetězce vedlo k využití kvalitního kovového regálového systému, jehož infrastrukturní architektura korespondovala s faktem, že proces třídění je zde myšlen opravdu vážně. Vyšší neshrbení návštěvníci se sice občas praštili hlavou o nadpražní ztužidla v jeho úzkých uličkách, vždy však díky tomu objevili knihu, které by si jinak možná nevšimli. Mnohé z nich byly v němčině, což mě vždy provokovalo se ji pořádně naučit. Sám knihovník skrze její učení znovu objevil mnohé významy slov, které v mateřském jazyce považujeme za samozřejmé.

Poslední třetí knihovna vznikla v důsledku třídění dvou předchozích a tvořily ji především knihy, které v knihovně byly vícekrát, případně o ně již knihovník nestál nebo ho k jejich vyčlenění vedly jiné rozmary. Tato knihovna vlastně knihovnou nebyla. Dokonale však naplňovala ústřední téma tohoto časopisu, kterým je recyklace, nejen jako akt opětovného využití materiálu, ale též myšlenek. Šlo totiž o zeď z knih, kterou knihovníkovi pomocníci postupně vyzdili, pravděpodobně na vápenocementovou maltu, jako by byla z cihel. Tedy sem tam se v ní objevila i skutečná plná pálená cihla, podobně jako když mi knihovník vysvětloval, že bych měl psát jasně a srozumitelně a cizí výrazy používat jen občas, aby se nezapomnělo, že je znám. Tím knihovníkem nebyl nikdo jiný než Jan Tabor. V tomto čísle časopisu pokračujeme ve zdění jeho stěny, jejímž smyslem není stavění fyzických bariér, ale spíše bourání těch mentálních, které nejlépe charakterizuje právě akt, kdy dáte zedníkovi do ruky knihu.

Jakub Kopec, šéfredaktor

Cena ARCH je cenou časopisu ARCH o architektúre a inej kultúre. Ustanovil ju v roku 1998 zakladateľ časopisu ARCH architekt Martin Mašek v spolupráci so šéfredaktorkou a členmi redakčnej rady s úmyslom vyzdvihnúť pozoruhodné diela domácej architektonickej scény. Cena sa udeľuje každoročne architektonickému dielu, ktoré medzinárodná porota (v ktorej sa striedajú renomovaní kritici architektúry z Rakúska, Česka, Slovinska, Maďarska a Slovenska) uzná za najvýraznejší architektonický čin reflektovaný v uplynulom období na stránkach časopisu ARCH.

Slávnostné vyhlásenie Ceny časopisu ARCH je podujatím, v ktorom sa spája profesionalita architektov, ich tvorby, s nadčasovou kultúrnou hodnotou realizovaných diel. Cena ARCH sa vďaka kvalite nominovaných prác, prítomnosti zahraničných a medzinárodne renomovaných odborníkov, ako aj vďaka záujmu odbornej i širokej verejnosti zaraďuje medzi najdôležitejšie podujatia svojho druhu na Slovensku.

Súčasťou vyhlásenia Ceny ARCH je aj katalóg nominovaných diel. Reprezentačný katalóg je distribuovaný predovšetkým architektom a investorom. Katalóg zachytáva okrem prehľadu nominovaných diel aj kompletný záznam rokovania poroty, čím získava čitateľskú príťažlivosť. Katalóg patrí medzi tie produkty, ktoré sú dlhodobo čítané a citované.

Laureátom ceny ARCH 2022 sa stal Benjamín Brádňanský a Vít Halada z ateliéru N/A s dielom Dom 10plošín.

27. ročník časopisu ARCH bychom chtěli učinit přelomovým. Věková hranice dospělosti byla dosažena, všechny benefity let dospívání jsou nenávratně ztraceny. Nesnesitelná lehkost bytí je konfrontována s tíhou společenské zodpovědnosti. „Je lepší shořet než vyhasnout,“ zpívá Neil Young v písni, která se nechtěně stala mottem předčasně zesnulých hudebních ikon popkultury z tzv. Klubu 27. Záměrem pro tento a následující roky časopisu není směřování k tomu či onomu konci, ale spíše rozdmýchání ohně z vloni zažehlé jiskřičky. Za její podnícení, ilustrované navenek především vizuální proměnou časopisu, patří velké poděkování Eleně Alexy. Aktuální výzvou, před níž se nacházíme, je navázat na její práci i proměnou obsahovou, která by ještě více naplnila jedinečnost tištěného média v době dominance těch internetových. Kromě tradičních i několika nových redakčních rubrik, mapujících aktuální dění na kulturním poli s důrazem na architekturu, proto přicházíme s novým formátem prezentace architektonických děl.

Klíčem k němu je kurátorování. Tato dnes již poměrně rozšířená interdisciplinární činnost není architektonické profesi příliš vzdálená. Ostatně jeden z jejích průkopníků ve světě umění Walter Hopps přirovnával práci kurátora k práci dirigenta, který se snaží nastolit soulad v orchestru plném individualit. Kéž by bylo v procesu projektování a realizace na Slovensku více takových virtuózů na všech pozicích… Když jsem před lety sestavoval číslo známého českého architektonického časopisu zaměřené na kurátorování architektury, pokoušeli jsme se jeho prostřednictvím aktualizovat i tradiční roli architekta. Místo pozice neomylného tvůrce-mistra zastávajícího určitou nadřazenou, řídící roli jsme o něm uvažovali otevřeněji jako o mediátorovi architektonických situací v tvůrčím procesu založeném na vyjednávání mezi různými aktéry na různých úrovních, na mezioborové spolupráci, na kritickém myšlení, citlivosti apod. A tento otevřený aktivní přístup by mělo kurátorování iniciovat i v případě časopisu ARCH.

Osobnost externího kurátora nebo kurátorky, kteří vás od tohoto čísla budou provázet hlavní částí obsahu, vás uvítá již na autorsky pojaté fotografii na obálce. Kurátor(ka) je vybírán(a) redakcí, resp. redakční radou, z řad praktikujících architektů a architektek, kteří představují důležitou součást slovenské architektonické scény, případně zajišťují vysoce kvalifikovaný pohled na ni ze zahraničí (slovenští autoři a autorky působící mimo Slovensko, resp. zahraniční autoři a autorky se zájmem o slovenskou scénu). Kurátor(ka) seznamuje čtenáře se svým architektonickým uvažováním a na jeho základě vybírá realizace do čísla, podrobně zdůvodňuje a komentuje výběr. Spolu s ostatními kurátory a kurátorkami v daném roce tvoří porotu Ceny ARCH, přičemž nominovanými díly na ni se stávají díla jimi vybraná, tedy s výjimkou jejich vlastních. Kromě důrazu na osobní výpověď jednotlivých kurátorů a kurátorek je zásadní také zajištění jejich názorové plurality. Čtyři letošní čísla proto budou kurátorovat zcela rozdílné osobnosti architektury.

Jako prvolezec byl vybrán Števo Polakovič z bratislavského architektonického ateliéru GutGut. Tato volba má mnoho různých důvodů. Števo se pohybuje na scéně již několik dekád, přičemž si stále zachovává neutuchající tvůrčí svěžest. Přístup ateliéru GutGut, charakteristický otevřeností architektonické formy a empatickým kombinováním nového se starým, postupem času inicioval jeden z výrazných oddenků slovenské architektonické scény. Števovy aktivity zároveň přesahují úzké pojetí architektury jako stavebního umění. V rámci svých mnoha spoluprací popularizuje architekturu mezi laickou veřejností a učí o ní uvažovat nové generace budoucích autorů a autorek. V neposlední řadě je velmi odvážným a schopným improvizátorem, který byl ochoten kývnout na naši snad až příliš volně definovanou nabídku k sestavení jarního vydání letošního časopisu ARCH. Pevně věříme, že výsledek této velmi podnětné spolupráce bude pro čtenáře inspirativní a spustí proces opětovného uchopení architektonického média profesní komunitou, pro niž je nejen určen, ale která jej především spoluvytváří.

–⁠⁠⁠ Jakub Kopec

Urbo Kune

Esperanto – takmer zabudnutá podivná lingvistická epizóda. V intelektuálnych kruhoch sa však počíta všetko, čo vznikalo z vyšších ideálov, a tak do tohto utopického univerzálneho jazyka načrel aj rakúsky kritik architektúry, pedagóg a publicista Jan Tabor. Jan, ktorý nás nedávno navždy opustil a ktorý aj tu na Slovensku mnohých z nás, čo sme sa pohybovali v oblasti výskumu dejín architektúry a kritickej publicistiky, intenzívne zasiahol svojou multirozhľadenou a očarujúco vtipnou osobnosťou, si z esperanta vzal to najlepšie. Nádhernú ideu zjednoteného sveta, alebo aspoň Európy, kde blaho spočíva v kultúre, umení, vo vzdelávaní, výskume a v rovnosti. Svoj sen o takto humanisticky poňatej hlavnej metropole Európy nazval po esperantsky urbo kune – spoločné mesto. Jan v manifeste, ktorý zverejnil v roku 2013, píše, že proces plánovania a výstavby Urbo Kune je najdôležitejším úvodným aktom európskeho zjednocovania. Urbo Kune má byť humánnym a demokratickým, technologicky, ekologicky a esteticky novým mestom, laboratóriom a prototypom novej európskej kultúry. Jeho urbanizmus a architektúra majú byť experimentálne s dôrazom na flexibilitu, ale aj na veľkorysosť. Tvorba koncepcií a stavebných plánov má prebiehať formou verejných odborných súťaží. Urbo Kune je hlavným mestom všetkých Európanov a jeho kultúrne, urbanistické a architektonické koncepty odrážajú spoločnú vôľu žiť v európskom superštáte.

Táto Janova vízia nezostala osamotená, čerpalo z nej viacero interdisciplinárnych projektov. Najznámejším je asi sci-fi román českého autora Miloša Urbana s rovnomenných názvom Urbo Kune, kde však fiktívne hlavné mesto Európy rozhodne nie je až také priateľské, ako sa navonok prezentuje. No to je už iný príbeh.

Ale prečo vlastne spomínam Urbo Kune? V akom kontexte presahuje do našich reálií? ARCH vždy bol a dnes azda ešte väčšmi je primárne o slovenskej architektúre. Publikujeme a analyzujeme len práce slovenských architektov a dizajnérov, všímame si javy a témy, ktoré majú spoločenskú, kultúrnu, teritoriálnu alebo autorskú väzbu na skratku SK. No aj keď je písaný len v slovenčine, nie je regionálne ladeným médiom v tradičnom chápaní. Napriek tomu sa istým pokušeniam typu regionálne verzus európske celkom odolať nedá. A hoci regionalizmus už nie je témou dňa, pri premýšľaní o forme a obsahu architektúry je predsa vždy lákavé hľadať niečo výnimočné, nezameniteľné a výhradné.

Aj pri zostavovaní najnovšieho ARCHU sa neodbytne vynárali otázky, aká je slovenská architektúra a či vôbec má takéto uvažovanie opodstatnenie, ak pojem slovenský viažeme na akúkoľvek formu národnej identity. A fakty späté s publikovanými prácami nasvedčujú, že takto postavená otázka asi neprinesie jednoznačnú odpoveď. Architekti zo štúdia BEEF na Malorke postavili vilu, ktorá bez výhrad splynie s najlepšou súčasnou španielskou architektonickou produkciou. Základná škola Guliver od tria Murgaš, Cesnak, Lepej stojí na okraji Banskej Štiavnice, ale recenzia uvádza, že program, výraz a kvalita tohto diela nesú znaky aplikovateľné v akomkoľvek inom medzinárodnom kontexte. Števo Polakovič v rozhovore konštatuje, že v slovenskej architektúre vidí dosť silných a originálnych autorských prístupov, a to aj z pohľadu širšej európskej scény. ARCH je vlastne vždy pomerne bohatý na rozmanité prejavy európskej spolupatričnosti slovenskej architektúry.

Európa architektúru na Slovensku možno zatiaľ takto nevidí, ale dôležitejšie je, aká je naša vlastná sebareflexia a samourčenie. V tomto bode sa vrátim k Taborovmu Urbo Kune, mestu miest, vysnenej mestskej krajine novej európskej civilizácie. Posolstvo je totiž omnoho hlbšie. „Urbo Kune je nositeľom a vyjadrením európskeho elan vital,“ píše Jan. To je tá esencia. Nie čím sa líšime, ale čím sme európski. Čím sa slovenská architektúra stáva súčasťou európskej scény, čím prispieva, aké hodnoty zveľaďuje. Aj keď je teda kód SK vyjadrením národnej, resp. regionálnej príslušnosti, je to predsa len medzinárodná skratka. A práve to nás v ARCHU najviac zaujíma.

Elena Alexy

Cnosti pomalosti

Keď sme sa hrali s rôznymi predstavami o možných podobách inovovaného Archu, jednou z jeho očakávaných vlastností bola tematizácia jednotlivých vydaní. Tak to aj vždy bolo. A bolo to správne. Udržateľné koncepty, sociálna zodpovednosť, spoločné bývanie, otázka vkusu, urbánne inovácie atď. Čo číslo, to iný headline. Až vzniká nádherné zdanie nevyčerpateľnosti architektonických tém, ktoré možno spojiť s naozaj plnohodnotným redakčným obsahom. Ak však budeme k sebe úprimní, v kontexte lokálnych reálií slovenskej architektúry zatiaľ jasne uvidíme iba limitovaný počet tém, o ktorých má zmysel písať a ktorými možno naplniť presvedčivý počet strán. Môžeme si teda trénovať redakčnú zručnosť v rôznorodom pomenúvaní tých istých javov, no vo výsledku to väčšinou bude len skloňovanie toho istého – bývanie, rodinné domy, verejný priestor, rekonštrukcie... Isto, kde-tu sa vyskytne aj iná typológia – škola či škôlka, cintorín, vyhliadková veža. No ešte stále sú to skôr ojedinelé úkazy, na ktorých sa len ťažko stavia košatejšia obsahová koncepcia časopisu bez toho, aby do vysnívanej témy kvôli potrebnému rozsahu nepresiakla aj banálnejšia architektúra.

Téma čísla je krásny ideál, drží vnútorný poriadok, analyzuje a hierarchizuje istú množinu javov a informácií. V neposlednom rade uľahčuje šéfredaktorovi život – redukuje jeho nemalé útrapy pri úvahách, o čom písať editoriál. Na druhej strane, ak sa konkrétnej témy zbavíme, zbavíme sa aj jej vlastných obmedzení. Bez témy prichádza sloboda vyberať si a reagovať na podnety tak, ako spontánne prichádzajú. Sústrediť sa a nachádzať to, čo práve hľadáme. A to na oboch stranách, v redakcii aj v čitateľskom publiku. Práve preto ARCH nemá jedinú tému, a aj to je správne.

Napriek tomuto zámerne netematickému nastaveniu sa druhým tohtoročným číslom ARCHU predsa len vinie jeden skrytý leitmotív. Je ním pomalosť alebo, presnejšie, tempo vzdorujúce konvenčným očakávaniam. Architekti Benjamín Brádňanský a Vít Halada (n/a) sa až teraz, po rokoch, rozhodli publikovať rodinný dom 10plošín v Jarovciach. Zoran Samoľ pokorne prijal fakt, že rekonštrukcia pôvodného robotníckeho domčeka v Šali z roku 1928 bude prebiehať omnoho pomalšie, než je bežné. Len málokto je ochotný venovať bádaniu a písaniu toľko času ako Liana Rosinová, autorka knižky Čistá biela (je mýtus). Carl Honoré, autor bestsellera Chvála pomalosti, píše: „Tajomstvo spočíva v rovnováhe: Namiesto toho, aby ste robili všetko rýchlejšie, robte veci správnou rýchlosťou. Niekedy rýchlo, inokedy pomaly.“ Takáto pomalosť je cnosť. Je to pomalosť v zmysle biblického „v plnosti času“. Pomalosť, ktorá rešpektuje prirodzený chod vecí, ktorá dovoľuje naplno vnímať, nelámať rekordné termíny, nepodliehať klamu, že k úspechu vedie len rýchlosť. K úspechu predsa vedie predovšetkým vytrvalosť.

Elena Alexy

Ticho. Kolotoč, ktorý sa točil vyše štvrťstoročia, sa zastavil. Arch si od minuloročného decembra dal prestávku. Vždy je dobré, ak sa dá na chvíľu vydýchnuť a preskúmať okolnosti z inej perspektívy. Premyslieť si, kto som, kým chcem byť, čo má zmysel, kde je moje miesto, ako môžem prispieť či prospieť. A my sme o Archu takto premýšľali. Intenzívne a náruživo. Kládli sme si otázku, v čom má spočívať opodstatnenosť a autenticita tlačeného časopisu o architektúre (a inej kultúre) v čase omnoho rýchlejších a dostupnejších digitálnych médií. Internetové platformy, blogy, Instagram či Pinterest ponúkajú zdanlivo nekonečný priestor na okamžité zverejňovanie a archivovanie informácií, ktoré sú prístupné kdekoľvek, komukoľvek a zadarmo. Ako môže papierový magazín svojou limitovanou tlačenou plochou a vysokými nákladmi konkurovať internetu, nádhere jeho žiarivých fotografií či zázraku klikania a skrolovania, vďaka ktorým dokážeme jedným prstom obsiahnuť celý svet? Nepodliehame márnivému sebaklamu, ak vzdorujeme pravde pričasto opakovaného tvrdenia, že „print je mŕtvy“?

Napriek tomu sú situácie, keď je pomalý, náročný a z rôznych aspektov limitovaný papierový časopis presne tým, čím elektronické médiá väčšinou nie sú. Pomalosť a priestor obmedzený veľkosťou a počtom strán sú vlastne užitočnými a účinnými cenzormi lákavej edičnej nenásytnosti. Papier si vyžaduje dôkladne zvážiť každú vetu, fotografiu, ich usporiadanie, mieru, vzájomné prepojenie, celistvosť a logiku. Čo je raz na papieri, to už nemožno vziať späť, zmeniť ani vymazať. Je to tam navždy, so všetkými dôsledkami. A to dáva tlačeným časopisom váhu a vážnosť. Práve preto má zmysel pokračovať, naďalej zveľaďovať fanklub „klasických“ čitateľov, ale aj všetkých autorov, ktorí prostredníctvom Archu nastavujú súradnice kritického myslenia.

Arch prešiel rekonštrukciou. Zanalyzovali sme ho, rozložili na elementárne častice a poskladali nanovo, aby sme uchovali všetko cenné, čo za tie roky nadobudol, a posunuli ho ďalej. Pridali sme strany, nové rubriky aj širší, vysoko selektívny tematický záber, ktorý sa koncentruje nielen na kritickú reflexiu súčasnej slovenskej architektúry, ale aj na interiérovú tvorbu a dizajn. Pozorujeme a vyberáme. Nehľadáme to, čo vytvára súčasný obraz architektúry a dizajnu na Slovensku, ale najmä to, čo z tohto obrazu vyčnieva, prevyšuje priemer, spochybňuje samozrejmosť, provokuje iným prístupom, odporuje konvenciám. Ako píše nemecká historička a teoretička dizajnu Cordula Meierová: „V hre je rozhodnutie, čo je a nie je hodné uchovania, čo je hodnotné a čo bezcenné, čo je dobré a čo škaredé, resp. (povedané morálne) zlé. Tieto otázky nás vedú k verdiktu, čo má byť zabudnuté a čo udržané v pamäti.“ 1 Z tohto pohľadu je Arch ako album. Vkladáme doň iba to, čo by sa v dnešnej a ani v budúcej informačnej záplave nemalo stratiť.