ARCH 3 obálka
Časopis ARCH 02/2021
Časopis ARCH 01/2021

marec 2022

27. ročník časopisu ARCH bychom chtěli učinit přelomovým. Věková hranice dospělosti byla dosažena, všechny benefity let dospívání jsou nenávratně ztraceny. Nesnesitelná lehkost bytí je konfrontována s tíhou společenské zodpovědnosti. „Je lepší shořet než vyhasnout,“ zpívá Neil Young v písni, která se nechtěně stala mottem předčasně zesnulých hudebních ikon popkultury z tzv. Klubu 27. Záměrem pro tento a následující roky časopisu není směřování k tomu či onomu konci, ale spíše rozdmýchání ohně z vloni zažehlé jiskřičky. Za její podnícení, ilustrované navenek především vizuální proměnou časopisu, patří velké poděkování Eleně Alexy. Aktuální výzvou, před níž se nacházíme, je navázat na její práci i proměnou obsahovou, která by ještě více naplnila jedinečnost tištěného média v době dominance těch internetových. Kromě tradičních i několika nových redakčních rubrik, mapujících aktuální dění na kulturním poli s důrazem na architekturu, proto přicházíme s novým formátem prezentace architektonických děl.

Klíčem k němu je kurátorování. Tato dnes již poměrně rozšířená interdisciplinární činnost není architektonické profesi příliš vzdálená. Ostatně jeden z jejích průkopníků ve světě umění Walter Hopps přirovnával práci kurátora k práci dirigenta, který se snaží nastolit soulad v orchestru plném individualit. Kéž by bylo v procesu projektování a realizace na Slovensku více takových virtuózů na všech pozicích… Když jsem před lety sestavoval číslo známého českého architektonického časopisu zaměřené na kurátorování architektury, pokoušeli jsme se jeho prostřednictvím aktualizovat i tradiční roli architekta. Místo pozice neomylného tvůrce-mistra zastávajícího určitou nadřazenou, řídící roli jsme o něm uvažovali otevřeněji jako o mediátorovi architektonických situací v tvůrčím procesu založeném na vyjednávání mezi různými aktéry na různých úrovních, na mezioborové spolupráci, na kritickém myšlení, citlivosti apod. A tento otevřený aktivní přístup by mělo kurátorování iniciovat i v případě časopisu ARCH.

Osobnost externího kurátora nebo kurátorky, kteří vás od tohoto čísla budou provázet hlavní částí obsahu, vás uvítá již na autorsky pojaté fotografii na obálce. Kurátor(ka) je vybírán(a) redakcí, resp. redakční radou, z řad praktikujících architektů a architektek, kteří představují důležitou součást slovenské architektonické scény, případně zajišťují vysoce kvalifikovaný pohled na ni ze zahraničí (slovenští autoři a autorky působící mimo Slovensko, resp. zahraniční autoři a autorky se zájmem o slovenskou scénu). Kurátor(ka) seznamuje čtenáře se svým architektonickým uvažováním a na jeho základě vybírá realizace do čísla, podrobně zdůvodňuje a komentuje výběr. Spolu s ostatními kurátory a kurátorkami v daném roce tvoří porotu Ceny ARCH, přičemž nominovanými díly na ni se stávají díla jimi vybraná, tedy s výjimkou jejich vlastních. Kromě důrazu na osobní výpověď jednotlivých kurátorů a kurátorek je zásadní také zajištění jejich názorové plurality. Čtyři letošní čísla proto budou kurátorovat zcela rozdílné osobnosti architektury.

Jako prvolezec byl vybrán Števo Polakovič z bratislavského architektonického ateliéru GutGut. Tato volba má mnoho různých důvodů. Števo se pohybuje na scéně již několik dekád, přičemž si stále zachovává neutuchající tvůrčí svěžest. Přístup ateliéru GutGut, charakteristický otevřeností architektonické formy a empatickým kombinováním nového se starým, postupem času inicioval jeden z výrazných oddenků slovenské architektonické scény. Števovy aktivity zároveň přesahují úzké pojetí architektury jako stavebního umění. V rámci svých mnoha spoluprací popularizuje architekturu mezi laickou veřejností a učí o ní uvažovat nové generace budoucích autorů a autorek. V neposlední řadě je velmi odvážným a schopným improvizátorem, který byl ochoten kývnout na naši snad až příliš volně definovanou nabídku k sestavení jarního vydání letošního časopisu ARCH. Pevně věříme, že výsledek této velmi podnětné spolupráce bude pro čtenáře inspirativní a spustí proces opětovného uchopení architektonického média profesní komunitou, pro niž je nejen určen, ale která jej především spoluvytváří.

–⁠⁠⁠ Jakub Kopec

V tomto čísle:

Števo Polakovič

Marko, Kropiláková, Šmotlák

zerozero

Sadovsky & Architects

Šépka architekti

Peter Mazalán

Matyás Zagiba

Peter Žalman

Jana Babušiaková

Mária Beňačková Rišková

Peter Radkoff

Július Brutus

Michal Hvorecký

Juraj Hermann, Henrieta Moravčíková

JRKVC

GutGut

Ateliér HAUS, Light Lab

Mjölk architekti

Rea Dilhoffová

Simona Kolimárová

Maroš Schmidt

Zuzana Duchová

Miroslava Urbanová

Ľubica Hustá

Ľudmila Kasaj Poláčková

december 2021

Urbo Kune

Esperanto – takmer zabudnutá podivná lingvistická epizóda. V intelektuálnych kruhoch sa však počíta všetko, čo vznikalo z vyšších ideálov, a tak do tohto utopického univerzálneho jazyka načrel aj rakúsky kritik architektúry, pedagóg a publicista Jan Tabor. Jan, ktorý nás nedávno navždy opustil a ktorý aj tu na Slovensku mnohých z nás, čo sme sa pohybovali v oblasti výskumu dejín architektúry a kritickej publicistiky, intenzívne zasiahol svojou multirozhľadenou a očarujúco vtipnou osobnosťou, si z esperanta vzal to najlepšie. Nádhernú ideu zjednoteného sveta, alebo aspoň Európy, kde blaho spočíva v kultúre, umení, vo vzdelávaní, výskume a v rovnosti. Svoj sen o takto humanisticky poňatej hlavnej metropole Európy nazval po esperantsky urbo kune – spoločné mesto. Jan v manifeste, ktorý zverejnil v roku 2013, píše, že proces plánovania a výstavby Urbo Kune je najdôležitejším úvodným aktom európskeho zjednocovania. Urbo Kune má byť humánnym a demokratickým, technologicky, ekologicky a esteticky novým mestom, laboratóriom a prototypom novej európskej kultúry. Jeho urbanizmus a architektúra majú byť experimentálne s dôrazom na flexibilitu, ale aj na veľkorysosť. Tvorba koncepcií a stavebných plánov má prebiehať formou verejných odborných súťaží. Urbo Kune je hlavným mestom všetkých Európanov a jeho kultúrne, urbanistické a architektonické koncepty odrážajú spoločnú vôľu žiť v európskom superštáte.

Táto Janova vízia nezostala osamotená, čerpalo z nej viacero interdisciplinárnych projektov. Najznámejším je asi sci-fi román českého autora Miloša Urbana s rovnomenných názvom Urbo Kune, kde však fiktívne hlavné mesto Európy rozhodne nie je až také priateľské, ako sa navonok prezentuje. No to je už iný príbeh.

Ale prečo vlastne spomínam Urbo Kune? V akom kontexte presahuje do našich reálií? ARCH vždy bol a dnes azda ešte väčšmi je primárne o slovenskej architektúre. Publikujeme a analyzujeme len práce slovenských architektov a dizajnérov, všímame si javy a témy, ktoré majú spoločenskú, kultúrnu, teritoriálnu alebo autorskú väzbu na skratku SK. No aj keď je písaný len v slovenčine, nie je regionálne ladeným médiom v tradičnom chápaní. Napriek tomu sa istým pokušeniam typu regionálne verzus európske celkom odolať nedá. A hoci regionalizmus už nie je témou dňa, pri premýšľaní o forme a obsahu architektúry je predsa vždy lákavé hľadať niečo výnimočné, nezameniteľné a výhradné.

Aj pri zostavovaní najnovšieho ARCHU sa neodbytne vynárali otázky, aká je slovenská architektúra a či vôbec má takéto uvažovanie opodstatnenie, ak pojem slovenský viažeme na akúkoľvek formu národnej identity. A fakty späté s publikovanými prácami nasvedčujú, že takto postavená otázka asi neprinesie jednoznačnú odpoveď. Architekti zo štúdia BEEF na Malorke postavili vilu, ktorá bez výhrad splynie s najlepšou súčasnou španielskou architektonickou produkciou. Základná škola Guliver od tria Murgaš, Cesnak, Lepej stojí na okraji Banskej Štiavnice, ale recenzia uvádza, že program, výraz a kvalita tohto diela nesú znaky aplikovateľné v akomkoľvek inom medzinárodnom kontexte. Števo Polakovič v rozhovore konštatuje, že v slovenskej architektúre vidí dosť silných a originálnych autorských prístupov, a to aj z pohľadu širšej európskej scény. ARCH je vlastne vždy pomerne bohatý na rozmanité prejavy európskej spolupatričnosti slovenskej architektúry.

Európa architektúru na Slovensku možno zatiaľ takto nevidí, ale dôležitejšie je, aká je naša vlastná sebareflexia a samourčenie. V tomto bode sa vrátim k Taborovmu Urbo Kune, mestu miest, vysnenej mestskej krajine novej európskej civilizácie. Posolstvo je totiž omnoho hlbšie. „Urbo Kune je nositeľom a vyjadrením európskeho elan vital,“ píše Jan. To je tá esencia. Nie čím sa líšime, ale čím sme európski. Čím sa slovenská architektúra stáva súčasťou európskej scény, čím prispieva, aké hodnoty zveľaďuje. Aj keď je teda kód SK vyjadrením národnej, resp. regionálnej príslušnosti, je to predsa len medzinárodná skratka. A práve to nás v ARCHU najviac zaujíma.

Elena Alexy

V tomto čísle:

Martin Paško

Peter Jurkovič

Pavol Pauliny

Murgaš, Lepej, Cesnak

Imro Vaško

Števo Polakovič

Tatiana Kollarová

Kuklica, Smerek, Hubinský

BEEF a ďalší

 

september 2021

Cnosti pomalosti

Keď sme sa hrali s rôznymi predstavami o možných podobách inovovaného Archu, jednou z jeho očakávaných vlastností bola tematizácia jednotlivých vydaní. Tak to aj vždy bolo. A bolo to správne. Udržateľné koncepty, sociálna zodpovednosť, spoločné bývanie, otázka vkusu, urbánne inovácie atď. Čo číslo, to iný headline. Až vzniká nádherné zdanie nevyčerpateľnosti architektonických tém, ktoré možno spojiť s naozaj plnohodnotným redakčným obsahom. Ak však budeme k sebe úprimní, v kontexte lokálnych reálií slovenskej architektúry zatiaľ jasne uvidíme iba limitovaný počet tém, o ktorých má zmysel písať a ktorými možno naplniť presvedčivý počet strán. Môžeme si teda trénovať redakčnú zručnosť v rôznorodom pomenúvaní tých istých javov, no vo výsledku to väčšinou bude len skloňovanie toho istého – bývanie, rodinné domy, verejný priestor, rekonštrukcie... Isto, kde-tu sa vyskytne aj iná typológia – škola či škôlka, cintorín, vyhliadková veža. No ešte stále sú to skôr ojedinelé úkazy, na ktorých sa len ťažko stavia košatejšia obsahová koncepcia časopisu bez toho, aby do vysnívanej témy kvôli potrebnému rozsahu nepresiakla aj banálnejšia architektúra.

Téma čísla je krásny ideál, drží vnútorný poriadok, analyzuje a hierarchizuje istú množinu javov a informácií. V neposlednom rade uľahčuje šéfredaktorovi život – redukuje jeho nemalé útrapy pri úvahách, o čom písať editoriál. Na druhej strane, ak sa konkrétnej témy zbavíme, zbavíme sa aj jej vlastných obmedzení. Bez témy prichádza sloboda vyberať si a reagovať na podnety tak, ako spontánne prichádzajú. Sústrediť sa a nachádzať to, čo práve hľadáme. A to na oboch stranách, v redakcii aj v čitateľskom publiku. Práve preto ARCH nemá jedinú tému, a aj to je správne.

Napriek tomuto zámerne netematickému nastaveniu sa druhým tohtoročným číslom ARCHU predsa len vinie jeden skrytý leitmotív. Je ním pomalosť alebo, presnejšie, tempo vzdorujúce konvenčným očakávaniam. Architekti Benjamín Brádňanský a Vít Halada (n/a) sa až teraz, po rokoch, rozhodli publikovať rodinný dom 10plošín v Jarovciach. Zoran Samoľ pokorne prijal fakt, že rekonštrukcia pôvodného robotníckeho domčeka v Šali z roku 1928 bude prebiehať omnoho pomalšie, než je bežné. Len málokto je ochotný venovať bádaniu a písaniu toľko času ako Liana Rosinová, autorka knižky Čistá biela (je mýtus). Carl Honoré, autor bestsellera Chvála pomalosti, píše: „Tajomstvo spočíva v rovnováhe: Namiesto toho, aby ste robili všetko rýchlejšie, robte veci správnou rýchlosťou. Niekedy rýchlo, inokedy pomaly.“ Takáto pomalosť je cnosť. Je to pomalosť v zmysle biblického „v plnosti času“. Pomalosť, ktorá rešpektuje prirodzený chod vecí, ktorá dovoľuje naplno vnímať, nelámať rekordné termíny, nepodliehať klamu, že k úspechu vedie len rýchlosť. K úspechu predsa vedie predovšetkým vytrvalosť.

Elena Alexy

V tomto čísle:

Benjamín Bradňanský

Vít Halada

benkobenko

Liana Rosinová

SLLA

ORA Architekti

Kristína Plavčanová Šipulová

Rita Kozsorús

GRAU

Sebastian Nagy

+ ďalší

jún 2021

Ticho. Kolotoč, ktorý sa točil vyše štvrťstoročia, sa zastavil. Arch si od minuloročného decembra dal prestávku. Vždy je dobré, ak sa dá na chvíľu vydýchnuť a preskúmať okolnosti z inej perspektívy. Premyslieť si, kto som, kým chcem byť, čo má zmysel, kde je moje miesto, ako môžem prispieť či prospieť. A my sme o Archu takto premýšľali. Intenzívne a náruživo. Kládli sme si otázku, v čom má spočívať opodstatnenosť a autenticita tlačeného časopisu o architektúre (a inej kultúre) v čase omnoho rýchlejších a dostupnejších digitálnych médií. Internetové platformy, blogy, Instagram či Pinterest ponúkajú zdanlivo nekonečný priestor na okamžité zverejňovanie a archivovanie informácií, ktoré sú prístupné kdekoľvek, komukoľvek a zadarmo. Ako môže papierový magazín svojou limitovanou tlačenou plochou a vysokými nákladmi konkurovať internetu, nádhere jeho žiarivých fotografií či zázraku klikania a skrolovania, vďaka ktorým dokážeme jedným prstom obsiahnuť celý svet? Nepodliehame márnivému sebaklamu, ak vzdorujeme pravde pričasto opakovaného tvrdenia, že „print je mŕtvy“?

Napriek tomu sú situácie, keď je pomalý, náročný a z rôznych aspektov limitovaný papierový časopis presne tým, čím elektronické médiá väčšinou nie sú. Pomalosť a priestor obmedzený veľkosťou a počtom strán sú vlastne užitočnými a účinnými cenzormi lákavej edičnej nenásytnosti. Papier si vyžaduje dôkladne zvážiť každú vetu, fotografiu, ich usporiadanie, mieru, vzájomné prepojenie, celistvosť a logiku. Čo je raz na papieri, to už nemožno vziať späť, zmeniť ani vymazať. Je to tam navždy, so všetkými dôsledkami. A to dáva tlačeným časopisom váhu a vážnosť. Práve preto má zmysel pokračovať, naďalej zveľaďovať fanklub „klasických“ čitateľov, ale aj všetkých autorov, ktorí prostredníctvom Archu nastavujú súradnice kritického myslenia.

Arch prešiel rekonštrukciou. Zanalyzovali sme ho, rozložili na elementárne častice a poskladali nanovo, aby sme uchovali všetko cenné, čo za tie roky nadobudol, a posunuli ho ďalej. Pridali sme strany, nové rubriky aj širší, vysoko selektívny tematický záber, ktorý sa koncentruje nielen na kritickú reflexiu súčasnej slovenskej architektúry, ale aj na interiérovú tvorbu a dizajn. Pozorujeme a vyberáme. Nehľadáme to, čo vytvára súčasný obraz architektúry a dizajnu na Slovensku, ale najmä to, čo z tohto obrazu vyčnieva, prevyšuje priemer, spochybňuje samozrejmosť, provokuje iným prístupom, odporuje konvenciám. Ako píše nemecká historička a teoretička dizajnu Cordula Meierová: „V hre je rozhodnutie, čo je a nie je hodné uchovania, čo je hodnotné a čo bezcenné, čo je dobré a čo škaredé, resp. (povedané morálne) zlé. Tieto otázky nás vedú k verdiktu, čo má byť zabudnuté a čo udržané v pamäti.“ 1 Z tohto pohľadu je Arch ako album. Vkladáme doň iba to, čo by sa v dnešnej a ani v budúcej informačnej záplave nemalo stratiť.

V tomto čísle:

Ján Studený

Meliš/Michalko

TOITO architekti

cakov + partners

architekti.sk

N/A

Simona Janíšková

Kukilica – Smerek – Hubinský

Lubica Segečová

Martin Skoček

+ ďalší