Časopis ARCH 02/2021
Časopis ARCH 01/2021

september 2021

Cnosti pomalosti

Keď sme sa hrali s rôznymi predstavami o možných podobách inovovaného Archu, jednou z jeho očakávaných vlastností bola tematizácia jednotlivých vydaní. Tak to aj vždy bolo. A bolo to správne. Udržateľné koncepty, sociálna zodpovednosť, spoločné bývanie, otázka vkusu, urbánne inovácie atď. Čo číslo, to iný headline. Až vzniká nádherné zdanie nevyčerpateľnosti architektonických tém, ktoré možno spojiť s naozaj plnohodnotným redakčným obsahom. Ak však budeme k sebe úprimní, v kontexte lokálnych reálií slovenskej architektúry zatiaľ jasne uvidíme iba limitovaný počet tém, o ktorých má zmysel písať a ktorými možno naplniť presvedčivý počet strán. Môžeme si teda trénovať redakčnú zručnosť v rôznorodom pomenúvaní tých istých javov, no vo výsledku to väčšinou bude len skloňovanie toho istého – bývanie, rodinné domy, verejný priestor, rekonštrukcie... Isto, kde-tu sa vyskytne aj iná typológia – škola či škôlka, cintorín, vyhliadková veža. No ešte stále sú to skôr ojedinelé úkazy, na ktorých sa len ťažko stavia košatejšia obsahová koncepcia časopisu bez toho, aby do vysnívanej témy kvôli potrebnému rozsahu nepresiakla aj banálnejšia architektúra.

Téma čísla je krásny ideál, drží vnútorný poriadok, analyzuje a hierarchizuje istú množinu javov a informácií. V neposlednom rade uľahčuje šéfredaktorovi život – redukuje jeho nemalé útrapy pri úvahách, o čom písať editoriál. Na druhej strane, ak sa konkrétnej témy zbavíme, zbavíme sa aj jej vlastných obmedzení. Bez témy prichádza sloboda vyberať si a reagovať na podnety tak, ako spontánne prichádzajú. Sústrediť sa a nachádzať to, čo práve hľadáme. A to na oboch stranách, v redakcii aj v čitateľskom publiku. Práve preto ARCH nemá jedinú tému, a aj to je správne.

Napriek tomuto zámerne netematickému nastaveniu sa druhým tohtoročným číslom ARCHU predsa len vinie jeden skrytý leitmotív. Je ním pomalosť alebo, presnejšie, tempo vzdorujúce konvenčným očakávaniam. Architekti Benjamín Brádňanský a Vít Halada (n/a) sa až teraz, po rokoch, rozhodli publikovať rodinný dom 10plošín v Jarovciach. Zoran Samoľ pokorne prijal fakt, že rekonštrukcia pôvodného robotníckeho domčeka v Šali z roku 1928 bude prebiehať omnoho pomalšie, než je bežné. Len málokto je ochotný venovať bádaniu a písaniu toľko času ako Liana Rosinová, autorka knižky Čistá biela (je mýtus). Carl Honoré, autor bestsellera Chvála pomalosti, píše: „Tajomstvo spočíva v rovnováhe: Namiesto toho, aby ste robili všetko rýchlejšie, robte veci správnou rýchlosťou. Niekedy rýchlo, inokedy pomaly.“ Takáto pomalosť je cnosť. Je to pomalosť v zmysle biblického „v plnosti času“. Pomalosť, ktorá rešpektuje prirodzený chod vecí, ktorá dovoľuje naplno vnímať, nelámať rekordné termíny, nepodliehať klamu, že k úspechu vedie len rýchlosť. K úspechu predsa vedie predovšetkým vytrvalosť.

Elena Alexy

V tomto čísle:

Benjamín Bradňanský

Vít Halada

benkobenko

Liana Rosinová

SLLA

ORA Architekti

Kristína Plavčanová Šipulová

Rita Kozsorús

GRAU

Sebastian Nagy

+ ďalší

jún 2021

Ticho. Kolotoč, ktorý sa točil vyše štvrťstoročia, sa zastavil. Arch si od minuloročného decembra dal prestávku. Vždy je dobré, ak sa dá na chvíľu vydýchnuť a preskúmať okolnosti z inej perspektívy. Premyslieť si, kto som, kým chcem byť, čo má zmysel, kde je moje miesto, ako môžem prispieť či prospieť. A my sme o Archu takto premýšľali. Intenzívne a náruživo. Kládli sme si otázku, v čom má spočívať opodstatnenosť a autenticita tlačeného časopisu o architektúre (a inej kultúre) v čase omnoho rýchlejších a dostupnejších digitálnych médií. Internetové platformy, blogy, Instagram či Pinterest ponúkajú zdanlivo nekonečný priestor na okamžité zverejňovanie a archivovanie informácií, ktoré sú prístupné kdekoľvek, komukoľvek a zadarmo. Ako môže papierový magazín svojou limitovanou tlačenou plochou a vysokými nákladmi konkurovať internetu, nádhere jeho žiarivých fotografií či zázraku klikania a skrolovania, vďaka ktorým dokážeme jedným prstom obsiahnuť celý svet? Nepodliehame márnivému sebaklamu, ak vzdorujeme pravde pričasto opakovaného tvrdenia, že „print je mŕtvy“?

Napriek tomu sú situácie, keď je pomalý, náročný a z rôznych aspektov limitovaný papierový časopis presne tým, čím elektronické médiá väčšinou nie sú. Pomalosť a priestor obmedzený veľkosťou a počtom strán sú vlastne užitočnými a účinnými cenzormi lákavej edičnej nenásytnosti. Papier si vyžaduje dôkladne zvážiť každú vetu, fotografiu, ich usporiadanie, mieru, vzájomné prepojenie, celistvosť a logiku. Čo je raz na papieri, to už nemožno vziať späť, zmeniť ani vymazať. Je to tam navždy, so všetkými dôsledkami. A to dáva tlačeným časopisom váhu a vážnosť. Práve preto má zmysel pokračovať, naďalej zveľaďovať fanklub „klasických“ čitateľov, ale aj všetkých autorov, ktorí prostredníctvom Archu nastavujú súradnice kritického myslenia.

Arch prešiel rekonštrukciou. Zanalyzovali sme ho, rozložili na elementárne častice a poskladali nanovo, aby sme uchovali všetko cenné, čo za tie roky nadobudol, a posunuli ho ďalej. Pridali sme strany, nové rubriky aj širší, vysoko selektívny tematický záber, ktorý sa koncentruje nielen na kritickú reflexiu súčasnej slovenskej architektúry, ale aj na interiérovú tvorbu a dizajn. Pozorujeme a vyberáme. Nehľadáme to, čo vytvára súčasný obraz architektúry a dizajnu na Slovensku, ale najmä to, čo z tohto obrazu vyčnieva, prevyšuje priemer, spochybňuje samozrejmosť, provokuje iným prístupom, odporuje konvenciám. Ako píše nemecká historička a teoretička dizajnu Cordula Meierová: „V hre je rozhodnutie, čo je a nie je hodné uchovania, čo je hodnotné a čo bezcenné, čo je dobré a čo škaredé, resp. (povedané morálne) zlé. Tieto otázky nás vedú k verdiktu, čo má byť zabudnuté a čo udržané v pamäti.“ 1 Z tohto pohľadu je Arch ako album. Vkladáme doň iba to, čo by sa v dnešnej a ani v budúcej informačnej záplave nemalo stratiť.

V tomto čísle:

Ján Studený

Meliš/Michalko

TOITO architekti

cakov + partners

architekti.sk

N/A

Simona Janíšková

Kukilica – Smerek – Hubinský

Lubica Segečová

Martin Skoček

+ ďalší